Bedrich Formánek

Prišiel som na zastávku autobusu a ihneď som si všimol, že niečo nie je v poriadku. Postávalo tam asi dvanásť ľudí, z nich jedenásti najmenej päť metrov od ulice. Iba jeden stál tesne pri obrubníku – mal perfektný baloniak smotanovej farby, béžové nohavice, svetlohnedé topánky. Jednoducho elegán. Zbystril som pozornosť. Bolo pekné jesenné počasie, príjemne teplo, asi pol piatej. Všade sucho, ale asi dva kroky od chodníka na ulici sa leskla väčšia kaluž špinavej vody. Inštinktívne som sa zaradil medzi jedenástku v pozadí. Autobus neprichádzal, zato v zatáčke sa objavilo veľké čierne audi a so slušným zrýchlením si to valilo popri našej zastávke. Ako sa dalo predpokladať, priamo cez kaluž. Ten pomenší pán v baloniaku sa v momente premenil asi do výšky pŕs na bodkovaného dalmatínca a tvár mu sčervenela. Mal pokazený večer. Ostatní čakajúci sa usmievali, samozrejme.