Stala sa mi takáto príhoda. Večeral som v čínskej reštaurácii istého slovenského mestečka (neviem, či by som mal prezradiť jeho názov). Pred ôsmou tam bolo len málo hostí, ale pri jednom stole sedel čínsky chlapček a intenzívne si písal domácu úlohu. Pozoroval som ho a veľmi na mňa zapôsobilo, ako bol sústredený a zaujatý písaním. Bolo jasné, že to robí rád a že nepotrebuje pomoc svojich rodičov, ktorí sa venovali reštauračným povinnostiam. Chlapček mal deväť rokov (ako som sa neskôr dozvedel od jeho mamy), po skončení práce zavrel zošit, kamsi ho zaniesol a vrátil sa so skejtbordom, na ktorom sa pomaličky po reštaurácii povozil. Potom si nafúkal balón a chvíľu ho hlavičkoval, pričom sa vyskytol v mojej blízkosti. Ako iste cítite, bol mi sympatický a tak som si ho zavolal k svojmu stolu a spýtal som sa ho, či chodí do slovenskej školy a či sa dobre učí. Na obe otázky odpovedal áno. Ale dal som mu ešte jednu špeciálnu otázku a bol som veľmi zvedavý, či to bude tretie áno. „Vieš hrať šach?“ – a predstavte si, že odpoveď bola rovnaká. „A vieš, ako sa povie šach po čínsky?“ „Nie.“ A teraz príde pointa. „Kto ťa naučil šach?“ Môžete trikrát hádať. „Šach som sa naučil z internetu.“ Zabudol som sa ho spýtať, ako sa volá, ale táto odpoveď ma nadchla: bol to prvý človek v mojom živote, ktorý sa šach nenaučil od otca, mamy, starého otca, priateľa alebo z knihy. Medzitým prišla k môjmu stolu chlapčekova mama a doniesla mi účtenku. Myslím, že bola rada, že sa o synčeka zaujímam, veľmi sa usmievala a doplnila moju domnienku poznámkou, že chlapec je v triede najlepším žiakom. Rozlúčil som sa s príjemnou čínskou rodinou, poprial som im úspechy v reštaurácii a škole a chlapčekovi som povedal, že si rád s ním niekedy zahrám šach. Vtedy sa prvýkrát usmial…
Bedrich Formánek
Celá debata | RSS tejto debaty